Emil Horváth - režisér


Emil Horváth
Emil Horváth
27.11.2010 22:28 | Michaela Lejsková

 

"To, že režíruje herec, môže byť výhodou len vtedy, ak sa vie vzdať predstavy, že vec má vyzerať práve tak, ako by ju sám zahral."Emil Horváth

Emil Horváth

 

Viem, že máte blízky vzťah k americkej tzv. broadwayskej dramatike. U nás mala dlhý čas nezaslúžene povesť čohosi, čo balancuje na hranici bulváru, produktu presne vystrihnutého podľa momentálneho záujmu a vkusu publika.

Americká dramatika je možno špecifická tým, že do veľkej miery spája divácky atraktívnu tému, dobre napísaný príbeh (fabulu), ale súčasne aj skvelé dialógy a perfektne vypointované a pritom uveriteľné situácie s veľmi dobrým psychologicky fundovaným základom. Napokon vyrástla na takých autoroch ako Eugene O´Neill, Tennessee Williams alebo Thornton Wilder. A potom, prostredníctvom hereckej školy Lee Strasberga, je silne ovplyvnená ruskou dramatikou, predovšetkým Čechovom. V skutočnosti je americká dramatika veľmi bohatá a rôznorodá. Hry Edwarda Albeeho či Sama Sheparda sú možno náročnejšie a psychologicky komplikovanejšie, ale nechýba im humor. A Neil Simon je fenomén sám o sebe – ako autor množstva hier je úspešný a populárny naozaj na celom svete, a pritom jeho hry sú zväčša tragikomédie – divadelníkmi považované za najťažší žáner. Sú to skutočne silné príbehy, no pritom príbehy malých ľudí, s ktorými sa divák dokáže identifikovať, a ktorých problémy pozná, chápe, a často i sám zdieľa.

 

S Neilom Simonom ste sa už stretli.

Áno, a to niekoľko krát. Režíroval som jeho hry. Na bratislavskej Novej Scéne v roku 1991 vtedy novú, čerstvo preloženú fantastickú hru „Stratení v New Yorku“ (Lost in Yonkers). V tom istom roku za ňu Simon dostal Pulitzerovu cenu a súčasne Tony Award , teda dve najprestížnejšie ocenenia za literatúru a divadelnú hru v USA. Neskôr som réžijne pripravil minimuzikál „Každý má svojho Leona“ (They´re Playing Our Song), nesmierne zaujímavú hru, vychádzajúcu zo skutočného príbehu výbušného mileneckého vzťahu textárky a hudobného skladateľa. Neil Simon sa na Slovensku často uvádza, a nie len preto, že sa po roku 1989 uvoľnilo embargo na broadwayskú dramatiku, jeho hry sú veľmi kvalitné aj v kontexte súčasnej európskej drámy. Viete, možno je to tým, že nie sú takpovediac defetistické, nenájdete v nich chmúry a ťažké myšlienky, hoci prinášajú často bolestivé životné témy. Sú zdravo optimistické, a to mi je blízke – ako hercovi a divadelníkovi, aj ako človeku.

 

Aj „Zlatí chlapci“ sú tragikomédiou, a navyše z divadelného prostredia…

Áno, hercov sa tento problém, povedzme táto téma bytostne dotýka. Každý z nás, čo večer vychádzame na javisko, sa určite občas prichytí pri myšlienke, že na toto ja už nemám… kondičku, pamäť, silu. Ale viete, tá hra nie je len o dvoch stárnucich hercoch, je o stárnutí ako takom. Problém stárnutia populácie je dnes veľmi ožehavý, aktuálnejší ako kedykoľvek predtým. Téma starého človeka, odsunutého zrazu kamsi na vedľajšiu koľaj, jeho nedocenenie spoločnosťou, hroziaca izolácia…, a situácia, keď je človek takpovediac fyzicky donútený vycúvať zo svetského diania a byť už len akýmsi pozorovateľom v pozadí, to je na prvý pohľad pre divadelnú hru príliš ťaživé. Ale práve v tom je Neil Simon výnimočný autor, rieši to totiž humorom, nerobí z tých dvoch obete, odkázané na dožitie, práve naopak, ukazuje ich tvrdohlavý a často smiešny zápas o návrat na výslnie, aby ich nakoniec zmieril v očistnom sebapoznaní. Jeho humor nie je sarkasticky krutý, ale ani príliš láskavý. Je to zdravý humor citlivého pozorovateľa a výnimočného znalca rozkolísanej ľudskej psychiky.

Emil Horváth

Foto: archiv Mahenova divadla

 

Ste hercom aj režisérom. Ako sa prelína vaša skúsenosť v týchto profesiách a takpovediac „funkciách“?

Mám takú zásadu, že pokiaľ som hercom, konsekventne sa držím svojej profesie. Snažím sa empaticky vcítiť do predstavy režiséra o mojej postave, pochopiť, o čo mu ide, a potom ju chcem obohatiť ako herec – svojím myslením a svojím výberom výrazových prostriedkov. Práca režiséra je iná už preto, že v momente, keď predstúpi pred hercov, má istý náskok. Už pol roka o tej hre premýšľa, študuje a číta, rozpráva sa o tom s dramaturgom, scénografom. Je to dlhá príprava. To, že režíruje herec, môže byť výhodou len vtedy, ak sa vie vzdať predstavy, že vec má vyzerať práve tak, ako by ju sám zahral. Isteže, ako režisér sa neviem odosobniť, budem to vždy len ja, moje myslenie, moja predstava o veci – často hercom predohrávam, ale vždy emóciu alebo význam, nie to, ako to majú zahrať. Je to spôsob efektívnej skratky, myslím si, že tak herec rýchlejšie a presnejšie pochopí, o čo mi ako režisérovi ide. Napokon sú odtiene emócií a významov, o ktorých sa nedá príliš rozprávať. Na samotného herca nechám aké prostriedky si zvolí, na naplnenie toho, o čo mi ide.

 

Viac ráz ste režírovali inscenáciu, v ktorej ste aj sám hrali. Aký je to pocit?

Viete, v televízii môžete natočiť výstup, a potom sa na to pozrieť, v divadle to nie je možné. Najťažšia „kategória“ je režírovať hru a súčasne v nej hrať. Často je to aj veľmi zábavné. Ako „objektívny faktor“ robíte hercom sparingpartnera, ale súčasne aranžujete celý výstup. A potom príde chvíľa, keď sa do toho výstupu musíte „vmontovať“ ako postava – partner rovnocenný ostatným na javisku. Často mám čo robiť, aby som svojich kolegov „dobehol“. Je to, ako keď odštartujete maratón, zahodíte štartovaciu pištol, prezlečiete sa, prezujete a vybehnete…, ale až desať minút za ostatnými. Práve to ma nesmierne vzrušuje, ten okamih, keď končím ako režisér za stolíkom, a stávam sa hrajúcim režisérom.

 

Nakoniec – na začiatok. Ako ste sa vlastne ako herec dostali k réžii?

Musím sa priznať, napriek tomu, že otecko bol herec, sám som o štúdiu herectva neuvažoval. Strednú školu som končil v roku 1964, vtedy sa ešte vypĺňal taký dotazník, že o akú vysokú sa mladý človek zaujíma. Ja som si „zaškrtol“ medicínu, bavili ma prírodné vedy, a ako druhú – filmovú réžiu. Lenže po nejakých konzultáciách som zistil, že by som nemal šancu. Nemal som ani 18 rokov, nespĺňal som kritériá – na filmovú réžiu brali ľudí starších a zrelších, tak som sa prihlásil do Bratislavy na herectvo a úspešne som prešiel talentovkami. Ale hneď v lete po skončení prvého ročníku som dostal úlohu vo filme „Každý mladý muž“, a režisérovi Pavlovi Juráčkovi som sa zveril, že by som chcel prestúpiť na filmovú réžiu. Réžia sa študovala len na FAMU v Prahe a prestup z jednej školy na inú sa podaril len výnimočne. A Pavel mi povedal: „Vieš, to by bola škoda. Keď už si raz tam, tak to dokonči, ako režisér budeš mať výhodu, keď budeš vedieť ešte niečo iné…“ Držalo ma to až do tretieho ročníka. Súčasne som ale dostával stále zaujímavejšie ponuky a herecké príležitosti, aj v televízii a vo filme, a nakoniec prišlo aj hosťovanie v Národnom, tak som to rozhodnutie stále odkladal. K prvej divadelnej réžii som sa dostal až ako mladý herec v Martinskom divadle. Dramaturg Igor Galanda vedel, že ma to ťahá k réžii, tak mi ponúkol, aby som so zaslúžilými kolegami hercami zrežíroval Gogoľovu „Ženbu“. Súčasne sme s Ondrejom Šulajom (vtedy mladým dramaturgom, dnes renomovaným scenáristom) inscenovali Vampilovovu hru „20 minút s anjelom“. Obe inscenácie sa stretli s veľkým ohlasom, lenže v tej dobe som už bol ako herec veľmi „vyťažený“. Neskôr som prešiel na bratislavskú Novú scénu a napokon v roku 1983 do Slovenského národného divadla. U nás v divadle som ako režisér dostal príležitosť v roku 1990, vybral som si Camusovho „Caligulu“. A od tej chvíle už dvadsať rokov intenzívne striedam profesie herca a režiséra.

 

 

Foto: Pavol Juráš

Zdroj: Národní divadlo Brno

Emil Horváth
Emil Horváth

Komentáře



Kategorie
Příbuzné články
Zdeňka Žádníková-Volencová – herečka, zakladatelka Nadačního fondu Zdeňky Žádníkové
Zdeňka Žádníková-Volencová – herečka, zakladatelka Nadačního fondu Zdeňky Žádníkové

30.11.2020 | Talentovanou herečku si můžeme nověji pamatovat například z několika epizod seriálu Zkáza Dejvického ...


Frank Jícha – herec, tanečník, hudebník
Frank Jícha – herec, tanečník, hudebník

15.11.2020 | Je tak trochu přírodním úkazem. Pochází z česko-americké umělecké rodiny. Jeho profesní směr ...


Magda Fusková - manažerka, agentka, produkční od Hollywoodu až po Evropu
Magda Fusková - manažerka, agentka, produkční od Hollywoodu až po Evropu

02.11.2020 | Je mladá, sportovně založená, velmi pracovitá. Působí v Česku a také v USA. Před časem založila ...


MgA. Petra Kosková – herečka, muzikálová zpěvačka a tanečnice
MgA. Petra Kosková – herečka, muzikálová zpěvačka a tanečnice

03.09.2020 | Petra Kosková je v současné době jednou z nadějných posil české hudebně dramatické scény. ...


Ludvík K. Bohadlo – mistr zvuku a producent ve společnosti SLEEPWALKER
Ludvík K. Bohadlo – mistr zvuku a producent ve společnosti SLEEPWALKER

26.05.2020 | Ludvík K. Bohadlo má na starost kompletní zvukový servis pro filmovou a televizní výrobu. V oboru ...